V pracovnom práve platí vo všeobecnosti zásada, že zamestnávateľ nemôže dať zamestnancovi počas trvania práceneschopnosti zamestnanca výpoveď pracovného pomeru. Z tejto všeobecnej zásady však existuje hneď niekoľko výnimiek.

V prvom rade sa ochrana zamestnanca pred výpoveďou počas trvania práceneschopnosti neuplatní v prípade, ak si zamestnanec úraz alebo chorobu, pre ktorú bol uznaný za práceneschopného spôsobil, resp. vyvolal úmyselne sám alebo v prípade ak si práceneschopnosť spôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok.

Ďalej sa ochrana zamestnanca pred výpoveďou počas trvania práceneschopnosti neuplatní ani v prípade ak má byť zamestnancovi daná výpoveď:

• z dôvodu, že sa zamestnávateľ alebo jeho časť ruší,
• z dôvodu, pre ktorý by zamestnávateľ mohol so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer, tzn. z dôvodu, že bol zamestnanec právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, resp. z dôvodu, že zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu,
• z dôvodu opakovaného porušenia pracovnej disciplíny, ak bol zamestnanec v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch písomne upozornený na možnosť výpovede,
• z dôvodu, ak zamestnanec z vlastnej viny stratil predpoklady na výkon dohodnutej práce, ktoré pre danú prácu vyžaduje osobitný zákon.

Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že zákaz vypovedania pracovného pomeru počas práceneschopnosti zamestnanca nie je absolútny, a teda že vo vyššie uvedených prípadoch možno pracovný pomer so zamestnancom vypovedať počas práceneschopnosti zamestnanca aj platne.

Pokiaľ by však žiadna z vyššie uvedených výnimiek nebola naplnená a zamestnávateľ by napriek tomu počas trvania práceneschopnosti zamestnanca vypovedal pracovný pomer, bola by takáto výpoveď neplatná. Táto neplatnosť by sa nezhojila ani prípadným skončením práceneschopnosti zamestnanca, tzn. výpoveď v takýchto prípadoch nenadobúda účinnosť po skončení práceneschopnosti zamestnanca, ale trvá jej neplatnosť.